Keď sa povie „kúrenie“, väčšina si predstaví robustné liatinové teleso, nenápadne visiace pod oknom. S nástupom nového tisícročia začali byť tieto vykurovacie telesá, ktorých tepelnotechnické vlastnosti sú neodškriepiteľné a úctyhodné, zo svojich miest pod oknami, vytláčané novými, takzvanými „plechovými“ radiátormi. Tento nástupca starých liatinových radiátorov, bol v prvom rade zmenou dizajnovou, ktorá bola žiadaná pre rýchlo sa rozvíjajúce odvetvie interiérového dizajnu. Medzi ich ďalšie výhody patrila široká škála možných rozmerov a dizajnových prevedení, vďaka ktorým sa dal správne nadimenzovať radiátor pre každý priestor individuálne, počas toho, ako boli zachované energetické a dizajnové požiadavky, ako stavby tak samotného užívateľa. Medzi ich výhody patrila modulárnosť pripojovania na systém ústredného kúrenia, čo zásadné rozväzovalo ruky pri návrhu rozvodov systému, ako aj pri samotnej montáži.
V súčasnosti už voľba medzi liatinou a „plechom“ takmer úplne odpadá a otázkou číslo jedna sa v dnešnej dobe stáva: „Podlahovka alebo radiátory?“.
Podlahové kúrenie, nie je takou novinkou, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Prvé, zdokumentované, funkčné podlahové vykurovanie je datované niekde do roku 1200 pred naším letopočtom v gréckej Antólii. Neskôr sa dôkazy o využívaní podlahového vykurovania objavili aj v starom Ríme. Jednalo sa o sústavu podlahových kanálov, cez ktoré sa do obydlí roznášali horúce spaliny z centrálneho ohniska. Svoj návrat a veľký boom podlahového vykurovania prišiel zhruba v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, kedy sa stalo jasnou voľbou v priestoroch, ktoré si kládli vysoké nároky na kvalitu ovzdušia a hygienu.
Hlavným technickým rozdielom medzi podlahovým a radiátorovým vykurovaním je prevádzková teplota. Keď pri radiátorovom vykurovaní hovoríme vysokoteplotnom vykurovaní, kedy teplotu teplonosného média na prívode radiátora dokážeme dostať až na úroveň 75oC, pri podlahovom
– nízkoteplotnom – kúrení je našou hornou hranicou 40oC. Vyššia teplota, môže viesť k nízkej vlhkosti vzduchu, avšak, pohodová pocitová teplota nastáva takmer okamžite. Kým podlahové kúrenie musí nahriať podlahu a steny, ktoré následné uvoľňujú teplo do miestnosti, radiátory vyrobené teplo takmer bezprostredne uvoľňujú do priestoru.
Požadovaná teplota vody vo vykurovacom systéme má bezprostredný vplyv na voľbu typu zdroja tepla. Kým pre efektívne využívanie vysokoteplotného systému sa musíme obzerať po zdrojoch tepla ako sú kotly na tuhé palivo alebo plynové kotly, pri nízkoteplotnom vykurovaní sú správnou voľbou nízkoteplotné, energetický výhodné zdroje, ako kondenzačné kotly alebo tepelné čerpadlá. Čím teda, pri správnom návrhu podlahového kúrenia, zdroja tepla a prípadnej regulácie, dokážeme ročnú úsporu na vykurovanie vyhnať až na úroveň 30%.
Ďalším dôležitým štandardom, na ktorý sa dnes oproti minulosti prihliada zodpovednejšie, je ten hygienický a teda kvalita vzduchu v obydlí. Hlavným faktorom, ktorý na finálnu kvalitu vzduchu vplýva v najväčšej miere, je práve funkcia kúrenia. V tomto smere na celej čiare víťazí práve podlahové vykurovanie. Pri radiátorovom vykurovaním dochádza k nerovnomernému sálaniu tepla priamo do priestoru, čím dochádza z hľadiska hygieny k neželanému prúdeniu vzduchu v miestnosti, spôsobenému rozdielom teplôt – hmotnosti vzduchu – v jednotlivých výškových úrovniach. Toto prúdenia má za následok podstatne zvýšenú prašnosť a rozdiely v pocitovej teplote v jednotlivých častiach miestnosti. Pri podlahovom vykurovaní dochádza k rovnomernej distribúcií vyrobeného tepla vďaka jeho veľkoplošnému, pravidelnému rozloženiu potrubí v podlahe, čím je pocitová teplota vo všetkých častiach miestností konštantná a nedochádza k neželanému prúdeniu vzduchu, čím sa eliminuje prašnosť
Za optimálny stav v miestnosti, je považovaný stav, pri ktorom je rozdiel teplôt medzi chodidlami a dýchacími cestami 1,5oC až 3oC, a teda, že teplota v oblasti tváre by mala byť nižšia z hygienických dôvodov. Toto rozloženie vertikálnych teplôt v miestnosti, ako prvý skúmal profesor Kollmar. Výsledkom bolo zistenie, že spôsob odovzdávania tepla z podlahy, je tejto požiadavke najbližšie.
Často zohľadňovaným faktorom pri voľbe typu kúrenia je vstupná investícia. Tá je signifikantne nižšia pri radiátorovom vykurovaní. Najmä pre jednoduchšiu montáž a nižšiu náročnosť na pripravenosť stavby. Nižšie náklady, vznikajú aj pri cenách vykurovacích telies, oproti všetkým prvkom, ktoré správne nainštalované podlahové kúrenie vyžaduje. Avšak, tento aspekt sa môže eliminovať pri voľbe dizajnovo pokročilých typov radiátorov.
Práve dizajn a finálna estetika priestoru, je jedno z kritérií, ktoré bezvýhradné hovorí v prospech podlahového vykurovania. Aj keď, len do miery subjektívneho pohľadu používateľa – sto ľudí, sto chutí. Zatiaľ čo niekoho dokáže potešiť a zahriať pohľad na prémiový dizajnový kúsok, pre iného je aj takýto radiátor len tŕňom v oku, pri dnešnom trende minimalizmu v oblasti priestorového dizajnu. Faktom ostáva, že absencia radiátorových telies a „ukrytie“ systému kúrenia ma z následok zväčšenie užívateľného priestoru a úbytok plôch z ktorých treba utierať prach 🙂
